DUCH JE SÍCE OCHOTNÝ, ALE TELO SLABÉ

            Duch je síce ochotný, ale telo slabé. (Mt 26,41) Ako často som počas dlhých rokoch v pracovných táboroch rozmýšľal nad touto vetou Svätého Písma. Poväčšine v agónii, keď ma prenikla pálčivá bolesť, keď ma pochytila beznádej a zúfalstvo z úplného vyčerpania. A ako často som premýšľal počas tých rokov o tom, koľko telo znamená pre človeka, aké podstatné je zdravie pre jeho celkový dobrý stav, akú významnú úlohu v celej ľudskej existencii hrá táto hlinená nádoba, do ktorej Boh vdýchol život. Kým nám telo funguje a nespôsobuje nám bolesť, máme sklon považovať tento mimoriadne vzácny Boží dar za samozrejmý a nevšímať si ho.
            Keď som prišiel do pracovného tábora, hneď prvý deň ma pridelili k zhadzovaniu uhlia lopatou do podpalubia. Tempo bolo zúrivé. Počas dlhých zimných mesiacov, kým bola voda zamrznutá, sa uhlie skladovalo na brehoch rieky Jenisej, v arktickom prístave Dudinka. Každý rok, keď sa ľad rozpúšťal a po rieke sa dalo plaviť, bolo treba toto uhlie naložiť na loď. Vtedy hnali zajatcov z pracovných táborov Dudinky, aby pracovali desať až pätnásť hodín denne bez odpočinku, kým len trvalo svetlo letného dňa.
            Bola to krutá robota. Ja som päť rokov počas predchádzajúceho pobytu vo väzení nevykonával nijakú manuálnu prácu. Fyzicky som teda nebol pripravený ťažko pracovať.
            Dostal som lopatu, s ktorou som mal rovnomerne rozhŕňať v lodi uhlie, ktoré tam padalo z dopravného pása. Vysilenie prišlo na mňa skoro, pre moju zlú kondíciu, ale musel som v práci pokračovať, ak som chcel prežiť. Nebolo spôsobu, ako zastaviť dopravný pás. Ak by som prestal odhadzovať, padajúce uhlie by ma zasypalo. Neostávalo iné, ako pokračovať v odhŕňaní, potkýnajúc sa a šmýkajúc na posúvajúcom sa uhlí. Obracal som sa, ako som najlepšie vládal, hoci ramená a prsia úplne zdreveneli. Keď som sa potom v noci zrútil na dosku svojho lôžka vo väzenskom tábore, každý sval a každú šľachu na ramenách a na nohách, v prsiach a chrbte som mal akoby ochrnuté.
            Keď nasledujúce ráno o piatej zaznel signál na vstávanie, každý sval v mojom tele bol stuhnutý ako skrútené železo. Už pokus vstať bol hotovou agóniou. Aj najmenší pohyb bol ako výkrik bolesti. Ako vôbec dôjdem k lodi, nehovoriac o odhadzovaní uhlia počas celých pätnástich hodín? To fyzicky nezvládnem. Ale vydržal som.
            Také bolo moje uvedenie zo žalára do sibírskeho pracovného tábora. Aj životné podmienky v táboroch boli neznesiteľné. Baraky dávali len práve toľko ochrany pred štipľavým vetrom, že sa v nich dalo prežiť. Nič viac. Strava slúžila iba na to, aby sme nezomreli od hladu. Iba tí, ktorí presiahli pracovnú normu, dostávali prídavky stravy v podobe kupónov. Ale ak ste napríklad niekoľko dní nesplnili normu a ďalšie dni dostávali len základnú stravu, tak ste zoslabli, že len s maximálnym vypätím síl ste mohli normu splniť a presiahnuť, aby ste dostali viac jedla. Bol to začarovaný kruh. Ale ľudia prežili.
            Ak sme za takýchto udalostí predsa prežili, treba to pripísať sile ľudskej vôle, ktorá vie vybičovať telo za hranicu normálnej odolnosti. A tiež patrí vďaka tomu znamenitému stvoriteľskému Božiemu dielu, akým je ľudské telo. Hovorí sa často o nezlomnom ľudskom duchu, ktorý prenáša človeka aj cez najťažšie krízy života. No aj telo si zasluhuje pozornosť – viac, ako sa mu dostáva.
            V kresťanskej asketike sa neraz opovrhuje telom. Pokladá sa za skazenú časť človeka a za zdroj hriechu. Najmä východní kresťanskí mystici mali sklon hľadieť na telo ako na nejaké neskrotné zviera, ktoré si treba podmaniť. Takéto vnímanie tela považujem za bludné.
            Práve v pracovných táboroch som opravdivo pochopil pravdu katechizmu, že človek je tvorom z tela a duše. Tu sa mi vrátila úcta a láska k nášmu biednemu telu. Aj duša sa musela zúčastňovať na nesení ťarchy utrpenia, ale telo nás muselo udržovať, čo akú silu vôle a rozhodnosť človek mal. Telo muselo trpezlivo znášať omrzliny, škŕkanie v žalúdku, opuchnuté nohy, popraskané pery, odraté hánky, vykĺbeniny a boľavé odreniny. Toto telo nás napriek tomuto všetkému nieslo každým nasledujúcim dňom.
            Ja som vždy pokladal telo za samozrejmú vec. V mladosti som vynikal v nejednom z mnohých športov, hlavne v basketbale a boxe. Vždy som sa snažil prevýšiť ostatných, patriť medzi najlepších a najsilnejších. V prvých rokoch rehoľného života som sa usiloval prekonávať výkony svätcov v pôstoch a pokání rozličného druhu, čím som chcel dokázať, aký som silný. Ale až na Sibíri, keď som každý deň končil v úplnej vyčerpanosti a telo túžilo po každej minútke odpočinku, po každej prestávke v práci, po každej kôrke chleba – len tu som vedel oceniť zázračný dar života, ktorý dal Boh človeku v tele.
            Preto sa veľmi mýlime, keď si predstavujeme, že telo, táto smrteľná hŕstka prachu, je menším darom Božím a menej vznešené a krásne než duša. A keď nás s týmto darom rozlúči smrť, istotne si zasluhuje odpočinok, ktorý dosiahne ešte skôr, ako povstane k sláve pri poslednom súde.

(zdroj: Walter J. Ciszek, Daniel L. Flaherty, Ukázal mi cestu, str. 124)